PrintBack

31. júla 1867
Matka Alfonza Mária Eppinger
odchádza do Otcovho domu...

           
Matka Alfonza Mária Eppinger viedla kongregáciu necelých 18 rokov. Pán jej doprial byť pri jej zrode a rozkvete, ale neušetril ju bolesti osamostatnenia domov, ktoré zriadila za pomoci superiora kongregácie Jána Dávida Reicharda v zahraničí – v Nemecku, Rakúsku a Maďarsku.
Práve jeho prežije Matka Alfonza Mária iba o sedem dní. Superior Reichard zomiera 24. júla 1867, keď Matka Alfonza Mária je už pripútaná na lôžko. Jej citlivá duša aj vtedy vníma všetko okolo seba a jej posledné slová ostávajú pre sestry, ktoré môžu byť bezprostredne pri nej, ako drahocenné kamienky mozaiky, ktorú im zakladateľka vo svojom diele zanecháva... Zomiera 31. júla 1867.

Sestry Najsvätejšieho Spasiteľa v Nemecku, Francúzsku a iných krajinách sa snažia vytvárať len jedno jediné spoločenstvo, vedené jednými a tými istými predstavenými, naplnené jedným a tým istým duchom a nasledujú jeden a ten istý cieľ. Toto bol úmysel zakladateľky a superiora kongregácie. Tento úmysel je spravodlivo podložený najdôležitejšími dôvodmi.
Sestry Najsvätejšieho Spasiteľa, ktoré majú so svetom oveľa bezprostrednejší a stálejší kontakt ako členky nejakých iných ženských kongregácií, sú tým viac vystavené aj väčšiemu nebezpečenstvu odklonu. Duch jednoty, úplná podriadenosť ich jedinej generálnej predstavenej, presné zachovávanie svätých pravidiel tvoria jediný ochranný prostriedok proti nebezpečenstvám, ktorým sú pri plnení ich tak ťažkej misie vystavené. O, svätá jednota! Prečo sa ju teraz pokúšajú zničiť? Prečo sa namáhajú kongregáciu rozbiť? K čomu vedie osamostatnenie sa od materského domu a založenie akýchsi nových materských domov a vymenovanie nových generálnych predstavených? Kto podporuje túto zhubnú snahu? Či môže byť dôvodom to, že materský dom  leží vo Francúzsku? Ale nezariadil to tak všetko sám Boh?
Kto nechce uznať, že Božia prozreteľnosť úmyselne vybrala Alsasko na zriadenie materského domu, aby z tejto provincie ležiacej medzi Francúzskom a Nemeckom mohla kongregácia poskytovať pomoc trpiacemu ľudstvu oboch krajín? Má toto dielo teraz stroskotať na národných predsudkoch? Či čosi podobné nespôsobilo už v dejinách Cirkvi dosť nešťastia? Pokladajme sa za deti jednej a pravej Cirkvi, v ktorej lone nie sú žiadni Gréci a Rimania, žiadni Nemci a Francúzi, ale všetky údy sú bratia a sestry v Kristovi.
Prijmime s vďakou pomoc, ktorú nám Boh ponúka, aj vtedy, keď nám ju ponúka prostredníctvom milosrdného Samaritána. A vy, verné sestry Najsvätejšieho Spasiteľa, buďte stále týmito milosrdnými samaritánmi, kdekoľvek budete, hoc je to v krajinách, kde vám odmietajú existenčné právo, slúžte pokiaľ vás len trpia a požadujú vaše služby. Ukážte sa hodné svojho povolania, zotrvajte v ňom a ukážte, že nepatrite k týmto nestálym dušiam, ktoré nemajú žiadnu stálosť. Len vytrvalosť bude korunovaná odmenou. Nedajte sa uviesť do omylu klamným zdaním, ktorým vás chce nečistý duch odlákať."
Takúto podobu mal výlev stiesneného srdca, ktoré chce robiť všetko na Božiu česť, ktoré bojuje a strachuje sa o jednotu svojho diela. Pochmúrne predtuchy superiora Reicharda sa skoro splnili. Z Viedne, ešte rýchlejšie ako z Würzburgu, prišla pre predstavených zarážajúca správa o osamostatnení: dňa 21. marca 1866 vyhlásila viedenská miestna predstavená sestra Mária Teofila a s ňou 24 sestier ich neodvolateľné osamostatnenie sa od materského domu v Niederbronne a zriadenie vlastného materského domu vo Viedni. K tomuto vyhláseniu sa pripojila aj predstavená šopronského spoločenstva, sestra Basilisa s 13 sestrami.
O tri mesiace neskôr prišla rovnako smutná „Jóbova zvesť“ z Würzburgu. Dňa 6. júna 1866 bavorský kráľ udelil tomuto domu práva náboženskej a civilno-právnej kongregácie a vyhlásil würzburský dom za materský dom. Dňa 15. júna toho istého roku sa k tomuto nariadeniu pridali aj cirkevné úrady diecézy a biskup oficiálne zrušil spojenie s Niederbronnom. Všetky spoločenstvá würzburskej diecézy boli tým pre materský dom navždy stratené spoločenstvá, avšak väčšina sestier však nechcela o vývoji týchto vecí nič vedieť, vrátila sa naspäť do materského domu do Niederbronnu.
Viedeň, Würzburg a Šoproň boli navždy stratené a  pre zakladateľku to bol ťažký úder, z ktorého sa už nezotavila. Aj bez neho už bola jej slabá telesná schránka, stále náklonná k duševnej slabosti  a ľahko podľahla otrasom ducha. Nemohla už prekonať bolesť, ktorú jej spôsobili tieto udalosti. Jej neustála činorodosť sa stala minulosťou.
V tomto stave v máji 1867 si odišla oddýchnuť na majetok Singlingen. Dňa 1. júna sa vrátila do materského domu, ale už musela zostať na lôžku, z ktorého viac nevstala. Vážna mozgová horúčka ju beznádejne zložila. Sily tohoto ľudského života sa vyčerpali v tvrdom zápase o vzrast a rozvoj kongregácie. Nemohla sa už teraz vzoprieť ťažkej chorobe, ktorá tak prudko prepukla do veľkých rozmerov. Keď správu  o nej a o týchto smutných veciach počul superior, ihneď sa ponáhľal zo Singlingenu, kde práve bol, do Niederbronnu. Ani netušil, že aj sám kráča v ústrety smrti. Keď 21. júla dostala Matka Alfonza Mária ľahkú porážku a ostala v stave úplného bezvedomia, veľmi to otriaslo aj superiorom Reichardom a to až natoľko, že nasledujúceho dňa aj on dostal porážku, na následky ktorej 24. júla  1867 zomrel. Dňa 26. júla bol pochovaný za prítomnosti skoro všetkých sestier predstavených a ostatných sestier. Namiesto biskupa, ktorý sa nachádzal mimo diecézy, pohrebné obrady viedol generálny vikár Rapp, ktorý predniesol aj smútočnú homíliu. Keďže so zosnulým Reichardom si boli veľmi blízki a poznal jeho starosti, zodpovedalo to úplne pravde, keď v homílii poznamenal, že osamostatnenie viedenského, šopronského a würzburského domu nesie účasť na jeho predčasnej smrti.
Zatiaľ čo zosnulého Reicharda na cintoríne spúšťali do hrobky pri veľkom kríži, Matka Alfonza Mária ležala ešte stále v bezvedomí na lôžku. Dňa 31. júla aj ju Pán povolal z časnosti do večnosti a dňa 2. augusta bola v tieni kríža, pochovaná vedľa superiora Reicharda, ktorý jej bol v živote stále na pomoci. Aj zakladateľku na posledný odpočinok odprevadil generálny vikár Rapp. Žila na tomto svete len krátkych 53 rokov.
Dojímavá tragika sa vznáša nad smrťou týchto dvoch ľudí. Ani jednému z nich nebolo dopriate, aby povedal slová rozlúčky, napomenutia, útechy žialiacim členkám rehoľnej rodiny, ktoré stáli okolo ich smrteľnej postele. Matku Alfonzu Máriu prepadla smrť, zatvorila jej oči a ústa, aj keď v hrudi ešte ticho dýchal život. Tieto okamihy ich dvojnásobne urobili sirotami a bolestne sa ich to dotýkalo. V tom, čo však ostalo, bolo aj veľa zmierňujúceho a utešujúceho v myšlienke, že tieto dve mimoriadne osobnosti, ktoré spolu v nezištnej snahe a obdivuhodnej dôvere v Boha pracovali a aj dokončili svoje dielo, súčasne ukončili aj svoju tŕnistú pozemskú púť .
Bol to Pán, ktorý to všetko tak zariadil. Chcel ušetriť každého z nich tej bolesti, ktorá sa nás všetkých teraz zmocňuje, keď pozeráme do otvoreného hrobu našich drahých zosnulých? Aj keď táto smrť bola náhla, nechceme sa dať premôcť ochromujúcim a otriasajúcim dojmom, ktorý tento druh skonu vyvoláva aj na veriacich kresťanov. Lebo všetci, ktorí boli počas života obom zosnulým blízki a ktorí boli svedkami ich činnosti, môžu o týchto  životoch  povedať, že to bola ustavičná premena pred Božou tvárou.
Nikto nepoznal zosnulú zakladateľku lepšie, ako novicmajsterka sestra Mária Jozefa. Od začiatku s ňou viedla novicky v duchu kongregácie, aby pripravili ich duše  na veľké dielo lásky k blížnym. A preto pod dojmom nesmiernej bolesti, ktorá tak ťažila po dvojnásobnom pohrebe, sestra Mária Jozefa  píše biskupovi Rässovi, ktorého sa smutná udalosť tiež  hlboko dotkla: "Prežívam veľkú bolesť, lebo som ju tak vrúcne milovala a ona už tu nie je, odišla do neba, aby tam prijala odmenu za svoje veľké čnosti. Bola svätou a počas 18 rokov, ktoré som strávila v jej blízkosti, som sa mohla len oduševňovať jej čnosťami, jej dobrotou, jej obetavosťou pre nás a pre dielo, ktoré jej Pán zveril."
Pán von Cissey, ktorý ju tiež dobre poznal, tým že častejšie bol na kúpeľnej liečbe, dokonca dúfal, že Boh ju po jej smrti nejako oslávi a hneď potom prosil sestry, aby zozbierali všetko, čo súviselo so životom zakladateľky kongregácie. Žiaľ, táto rada nenašla odozvu.
Z posledného desaťročia jej života sa nezachovali žiadne záznamy. Preto je historikovi, ktorý sa môže opierať len o vierohodné svedectvá, ťažko načrtnúť presný obraz charakteru tejto mimoriadnej osobnosti, ktorá na začiatku svojej cesty nebola vtedajšími spolupútnikmi pochopená.
Roľnícka dcéra, ktorá založila pevný a požehnaný inštitút kresťanskej lásky k blížnym, bola bezpochyby neobyčajným zjavom. V drsných líniách tváre, do ktorej mnohé roky utrpenia a vedomie zodpovednosti vtlačili pečať tichej vážnosti, sa odráža nezlomná energia. Roľnícka dcéra ešte predtým, kým dozrela v škole rozjímania a utrpenia vedela, čo chce. V slabom tele prebývala silná duša. S neobyčajnou silou vôle, ktorú neodradili ani najväčšie ťažkosti, priviedla svoje dielo, ktoré malo tak veľa nepriateľov k prekvapujúco rýchlemu rozvoju. Boh jej dal k tomu svoje hojné požehnanie. Ale zakladateľka nezaložila záhaľčivo ruky do lona a neočakávala všetko len z neba.
S bezhraničnou dôverou v Boha spojila tiež reálne ponímanie vecí, rýchle konanie, múdre využitie ponúkajúcich sa okolností.
Mala vyslovene ráznu povahu a pevnou rukou viedla kongregáciu. Pretože sama mala na seba veľké požiadavky, požadovala aj od svojich podriadených veľa. Väčšina z nich jej bola oddaná, pretože cítili a obdivovali jej prevahu. Voči vzdorovitým sa zdala byť veľmi prísna. Patrí to k podstate povahy ľudí z takouto pevnou vôľou, že majú tendenciu pridŕžať sa vyskúšaného zvyku.
Na druhej strane vlastnila Matka Alfonza Mária tajomstvo podivuhodnej moci nad ľuďmi. Túto moc nevysvetľuje len nejaké tajuplné čaro, ktoré okolo jej osoby rozšírila predčasná zvesť o jej daroch milosti. Fakt, že muža duchovného a mravného významu akým bol biskup Räss nemohli pohnúť nespočetné intrigy protivníkov Niederbronnu, aby zbavil zakladateľku svojej priazne a dôvery, dokazuje, že bol celkom pod vplyvom jej osobnosti.
Na zosnulého redemptoristu pátra Humarque, ktorý ju spoznal pri jednom pobyte v kúpeľoch v Niederbronne, urobila taký dojem, že o nej často rozprával svojim spolubratom ako o tej, ktorá zomrela v chýre svätosti.
Pani de Saint-Arnaud z ďalekého Konštantinopolu ju naliehavo prosila o modlitby za svojho manžela - maršála, aby Boh žehnal jeho zbrane v začínajúcej vojne s Ruskom, lebo "mala dôveru v jej modlitbu".
S princeznou Karolínou zu Hohenzollern bola v osobnom a listovom kontakte. Značný vplyv mala Matka Alfonza Mária aj na princeznú Alexandru Bavorskú, sestru kráľa Maxa. Spoznala ju pri svojom pobyte v Mníchove. S dojmom, ktorý urobila jej návšteva, sa princezná Alexandra Bavorská podelila s predstavenou darmstadského spoločenstva, ktorú navštívila. Táto o tom informovala: "Princezná mi povedala, že ste v Mníchove na princeznú Alexandru urobili mimoriadny dojem. Matkou Alfonzou Máriou bola dojatá do takej miery, že svojmu bratovi, kráľovi Maxovi, napísala trojstranový list. Účinok si ani neviete predstaviť, celý dvor sa teší, lebo princezná bola vždy trocha  labilnejšia. Princezná ešte dodatočne ďakovala generálnej predstavenej za všetky dôkazy spoluúčasti, ktoré ste mi počas Vášho krátkeho pobytu v Mníchove preukázali. Nech Boh požehná Vaše materské napomenutia. Zdá sa mi, že Boh vypočul vašu milú modlitbu v môj prospech. Cítim sa lepšie, kým predtým som bola taká slabá.“
Všetko to dokazuje, že Matka Alfonza Mária napriek svojmu jednoduchému pôvodu, napriek chýbajúcemu vyššiemu vzdelaniu, na ktoré svet kladie taký veľký dôraz, bola osobnosťou vzbudzujúcou úctu. Jej veľkosť je v tom, že žila iba pre druhých, len pre Jeho dielo. Na ňom lipla každým vláknom svojej duše. Pomôcť trpiacemu ľudstvu kvôli Kristovi, osviežiť a povzbudiť telesne chorých a zlomených na duši, bola veľká myšlienka, uskutočneniu ktorej venovala celý život. Nehnala sa za márnym uznaním. Pri všetkom, čo robila, nehľadala samu seba. Odzrkadľuje sa to na jej vlastnom zmýšľaní, keď darmstadskej predstavenej sestre Bonaventúre, potom čo bola za svoje zásluhy pri ošetrovaní ranených v prusko-rakúskej vojne vyznamenaná rakúskym zlatým krížom, povedala: "Čo sa Vás, milá sestra Bonaventúra a Vašich spolusestier týka, vo svojich skutkoch hľadajte vždy Božiu česť a česť svätej Cirkvi, spásu duší a vašu vlastnú dokonalosť  a  vôbec nedbajte na to, čo sa deje navonok. Povedzte s autorom Nasledovania Krista: Dnes sú so mnou, zajtra môžu byť proti mne. Chcem sa predovšetkým usilovať, aby som sa páčila Bohu, mala pred očami moju biedu, aby som sa sama nepovyšovala a tým neznepáčila Bohu, ktorému jedinému patrí česť."

In: L. Pfleger, Kongregácia Sestier Najsvätejšieho Spasiteľa, nazývaná niederbronnské sestry. Freiburg im Breisgau  1921