alfonzamariaeppinger.com

 

 

 PrintBack

Matka Alfonza Mária                   ON-LINE

Jubileum
je pre nás, sestry ctihodnej matky Alfonzy Márie,
v prvom rade duchovná udalosť, pretože je to predovšetkým dielo Ducha Svätého, ktorý účinkuje neustále.

Uplynulo 200 rokov od 9. septembra 1814, keď Alžbeta Eppingerová v údolí Vogéz uzrela svetlo sveta.

Toto jubileum je príležitosťou oživiť spomienky našich začiatkov, načrtnúť profil ženy plnej odvahy a iniciatívy, pre ktorú kontemplácia predchádza činnosť a záväzok slúžiť nezištne blížnemu vedie k spojeniu s Bohom, ba vrcholí v zjednotení s Ním.

So srdcom plným uznania sme pozvané priblížiť si jej 53 rokov života. Nanovo sa v nás prebúdza úžas voči Bohu, ktorý robí zázraky, pretože jeho milosť našla odozvu v srdci Alžbety – sestry Alfonzy Márie - ochotného ju prijať.

Keď si dnes pripomíname život, svätosť a dejiny ctihodnej Božej služobnice, je to preto, lebo odvaha a smelosť jej každodennej odpovede na evanjelium

 

„Choď a rob aj ty podobne!“ (Lk 10, 37)

ostáva plánom života aj pre kresťana 21. storočia a tretieho tisícročia. Verila, že je vždy možné vzbudiť život viery tam, kde je veľmi krehký a posvätnosť života tam, kde je už zabudnutá. Jej duch a charizma žijú medzi nami a tým vlastne je medzi nami prítomná aj ona sama. Čo by nám dnes povedala, keby sme jej položili pár otázok? Nuž počúvajme...

 

 

Matka Alfonza Mária, pochádzate z rodiny, ktorá patrila medzi kresťanské v dobe, ktorá kresťanstvu zvlášť nepriala. Ako si spomínate na svoje detstvo?

Pochádzam z Niederbronnu, malého kúpeľného mestečka, vo Francúzsku, ktoré bolo vždy veľmi živé. Moji rodičia boli jednoduchí a statoční ľudia. Učili nás láske a úcte k Bohu a blížnym. Doma bolo zvykom modliť sa každý večer ruženec a litánie k Božej Matke. V pracovné dni len litánie a päťkrát „Otče náš“ a „Zdravas Mária“. Často nám deťom rozprávali o láske nášho Spasiteľa.

     

    Mal na vás príklad rodičov veľký vplyv?

Určite. Moji rodičia boli pre mňa prvými ohlasovateľmi viery. Osobitne si pamätám na udalosť, ktorá hlboko otriasla v detstve mojou dušou a sprevádzala ma po celý život. Často som myslela na to, ako Ježiš kvôli nám trpel. Raz mi napadla otázka: Prečo? V spomínaný deň ma mama zobrala na pole. Cestou sme prišli ku krížu. Opäť som uvažovala nad tým istým a opýtala sa mamy: „Prečo teda ukrižovali nášho Spasiteľa?“ Odpovedala mi: „Dieťa moje, všetko zavinili naše hriechy.“ Potom som sa jej opýtala, čo je to vlastne hriech? Jej jednoduchá odpoveď ma viedla k predsavzatiu: „Keď je to hriech, nechcem to nikdy viac urobiť.“

 

Ako si spomínate na školské časy?

Do školy som sa veľmi tešila, lebo som dúfala, že sa tam dozviem veľa nového o Bohu a lepšie ho spoznám, ale moja prvá návšteva školy bola obrovským sklamaním. Učiteľ ma posadil k deťom, ktoré viedli všelijaké hanebné reči. Musela som ich počúvať. Pri pomyslení na školu som niekedy nemohla spať. Našťastie sa to po polroku zmenilo. Učiteľ ma dal sedieť bližšie k svojej katedre, a tak som nielenže nemusela počúvať zlé slová, ale lepšie som počula učiteľov výklad. Znova sa mi vrátila radosť chodiť do školy.

 

Ktorý predmet ste mali najradšej?

Samozrejme náboženstvo. Vždy keď prišiel do školy pán farár a vstúpil do dverí, hľadela som naňho s veľkou bázňou. Ale ešte som sa nemohla zúčastňovať na jeho hodinách. Až keď som dovŕšila desiaty rok. Pamätám si, ako sme my, malí sedeli pred katedrou. Bolo to úžasné. Vždy keď som sa vrátila domov z vyučovania náboženstva s pánom farárom, seriózne som sa zamýšľala nad všetkým, čo som počula.

 

Z toho, čo ste doteraz povedali, predpokladám, že vaša úcta k rodičom sa preniesla aj na učiteľa a kňaza, ktorí vás učili. Radi si na nich spomínate?

Naozaj, nielen voči kňazovi, ale aj voči učiteľovi som mala veľkú úctu. Keď som počula, že niekto niečo hovorí proti jednému alebo druhému, plakala som, prosiac Boha, aby zmenil srdcia tých, čo také zlé reči šírili. A keď som videla spolužiakov urážať učiteľa, so slzami som prosila Boha, aby už viac nedopustil takú potupu. Keď urážali pána farára, dotklo sa ma to ešte bolestnejšie.

 

Detstvo naplnené láskou k Bohu a blížnym sa skončilo a dospievanie, tak ako u všetkých mladých ľudí, malo na váš vzťah s Bohom veľký vplyv. Aké to boli chvíle?

S odstupom času ich vnímam ako veľké požehnanie, ale vtedy som to hneď nechápala - nebolo mi to jasné. Moje dospievanie bolo sprevádzané veľkým vnútorným utrpením. Nemala som žiadnu chuť k modlitbe, iba odpor a znechutenie. Niekedy ma práve v čase modlitby prepadla taká nuda, že som sa protivila sama sebe. Vedela som, že to nemôžem nechať len tak. Rozhodla som sa zveriť sa s tým svojmu spovedníkovi a držať sa jeho rád. Ale nebolo to ľahké. Moje vnútorné utrpenie trvalo približne rok a svojou prudkosťou oslabilo môj organizmus a zhoršilo zdravie. Jediné, čo mi v tom čase pomohlo, bola poslušnosť voči môjmu spovedníkovi.

 

Zhoršené zdravie?

V sedemnástich rokoch sa k môjmu vnútornému utrpeniu pridružilo aj telesné. Choroba mala kruté úvodné štádium, kde ma oveľa viac trýznilo duševné utrpenie. Pred očami som mala blízku smrť. Prudké bolesti mi bránili hovoriť. Mohla som dávať iba znamenia. Moja psychika bola extrémne napätá a samotná tuberkulóza pľúc mi dávala poriadne zabrať takmer tri roky.

 

Nemali ste chuť vyčítať Bohu, prečo to na Vás dopustil?

Nie, práve naopak. Jedinou útechou v mojej chorobe bol pre mňa kríž. V nekonečných hodinách na lôžku som sa v myšlienkach neprestajne zaoberala prosbou, ktorú som od detstva Bohu opakovala: aby som si zachovala čisté srdce, aby som dospela k svätosti a aby som stále vo všetkom plnila Jeho vôľu. V týchto chvíľach som začala uvažovať aj nad tým, že svoj život zasvätím Bohu. Choroba sa pre mňa stala životnou školou. Učila som sa byť vnímavá na utrpenie iných ľudí.

 

Dnešný človek má veľké problémy vysporiadať sa so skúsenosťou utrpenia, čo by ste mu poradili?

Viem, že utrpenia sú ťažké, ale užitočné. Pomáhajú nám oslobodzovať sa od seba samých a umožňujú nám, aby sme sa úplne darovali Bohu. Myšlienka na nebo nech stále posilňuje všetkých, ktorí trpia.

 

Otázka utrpenia Krista a  ľudí bola vo Vašom živote dôležitou. Odpoveďou na toto utrpenie je Vaša ochota spolupracovať s Vykupiteľom a odvaha založiť rehoľnú spoločnosť. Skúste jednoducho opísať princíp tejto spoločnosti.

Duch sestier Božského Vykupiteľa má byť Duchom Ježiša Krista. Jeho duch ich má oživovať, a  tak úplne prenikať, aby sa prejavoval vo všetkých ich slovách a skutkoch. Poslanie nášho spoločenstva je byť všade tam, kde trpia naši blížni!

 

Prečo ako sestra Božského Vykupiteľa ste sa rozhodli oddane slúžiť predovšetkým chudobným a chorým?

Toto bola moja pevná vôľa, môj úmysel dňom i nocou slúžiť chudobným i chorým a pomáhať im. Dúfala som  pritom v Božiu pomoc i ochranu svätých a v Božie milosrdenstvo. Pevne som verila, že Boh bude stáť vždy pri mne a vypočuje moje prosby.

 

Ježišova láska k Bohu a blížnemu sa prejavovala predovšetkým v modlitbe a službe. Predpokladám, že tým, ktorých sprevádzate, to kladiete na srdce. Ako má podľa vás vyzerať modlitba?

Skutočná modlitba vychádza zo srdca. Nemyslím si, že je zakázané modliť sa tak, ako cíti naše srdce. Naopak, ukážme úprimne svoje city, túžby. Keď sa modlíme, Ježiš je s nami. Nemôžeme poznať Božiu vôľu, keď nemáme nadviazaný vzťah k Bohu prostredníctvom modlitby.

A čo ak Boh nevypočuje moju prosbu?

Nie je možné, aby sme boli nevypočuté, ak vložíme všetku svoju dôveru v Boha a naliehavo ho prosíme. Dôverujme Bohu, od neho dúfajme a očakávajme všetko. Neverme, že by nás niekedy opustil. Ak nás nechá čakať, je to pre naše dobro.

Je vôbec modlitba dôležitá?

Duša, ktorá sa nemodlí, smeruje k záhube. Ako telo nemôže žiť bez potravy, tak ani duša bez modlitby.

K prikázaniu lásky patrí aj láska k blížnemu. Ako ju vnímate Vy?

Ak to vyžaduje láska k blížnemu, nepokladajme žiadnu námahu, úsilie a obetu za príliš veľkú. Je smutné vidieť duše, ktoré často prijímajú Eucharistiu a v srdci nosia odpor a istý druh nenávisti voči blížnym. Naučme sa vzájomne znášať vo všetkom, hlavne odpúšťať a zabúdať.

 

Matka Alfonza Mária, v Eucharistii nachádzate pravý stred svojho života, svojej služby a duchovnú energiu na plnenie úloh apoštolátu, čo to znamená pre Vami založené spoločenstvo? 

Žiť s pohľadom upretým na kríž a z eucharistického sprítomňovania obety kríža čerpať duchovnú silu. S pohľadom upretým na Eucharistiu budovať spoločenstvo sestier a upevňovať v ňom jednotu.

 

Vaším životným mottom je: „Všetko pre Boha a pre spásu duší“. Prečo?

Boh je moje všetko. A spása duší? Milujem hriešnikov, vidím v nich Božie stvorenia, predmet Božej lásky. Dala by som aj život za ich záchranu. Boh stvoril človeka pre šťastie, chcem mu pomôcť dosiahnuť ho!

 

Žijeme v pretechnizovanej dobe a  predsa na dennom programe sú nešťastia. Čo by ste poradili tým, ktorí sa rozhodnú „bez hraníc“ zachraňovať, slúžiť a zmierňovať biedu každého druhu?

V takýchto skúškach života nehľadajte márnivé pocty a ľudské uznanie. Snažte sa páčiť iba Bohu. Bojujte odvážne ako Kristovi vojaci. Nepoddávajte sa slabosti a pevne odolávajte malomyseľnosti! Pokorne nasledujte Krista v jeho láske, dobrote a utrpení! Ako ohňa sa bojím márnej svetskej slávy mojich sestier. Vždy im pripomínam, aby viac mysleli na Boha a blížnych ako na seba. Nemôžem  pripustiť, aby moje sestry oslavoval svet. Naša odmena i sláva je jedine v Bohu.

 

Matka Alfonza Mária, ďakujem Vám za rozhovor a čo by ste dodali celkom na záver?

Jednoznačne:  Majte odvahu! Boh je s vami, ak plníte jeho vôľu!

 

 

späť